Európu a Slovensku dnes ťaží nová neofašistická pravica, ktorá sa líši od klasického fašizmu tým, že zamenila svoju pôvodne deklarovanú nenávisť k buržoázii za dnes deklarovanú, ale čo je oveľa horšie aj praktizovanú nenávisť voči migrantom, žiadateľom o azyl, utečencom, Rómom a lokálnym  národnostným menšinám a to najmä ak sú inej farby pleti ako bielej.

Tieto strany, združenia a osoby sa dnes nespoliehajú v prvom rade na voličov strednej vrstvy, ale na voličov pracujúcej triedy ktorí sú často z radov obyčajných robotníkov, ktorí sa právom cítia byť  vylúčený z politického systému a sú čoraz viac ekonomicky zbedačovaní!

Všetky prejavy poukazujú na fakt, že znovu oživovanie fašizmu je nanajvýš aktuálnou záležitosťou. Nie je náhodou, že mnohé strany v jednotlivých krajinách Európy čerpajú svoje praktiky z klasického fašizmu i keď v nových farbách. Nemôžu nás zmiasť ich zapálené komentáre demokracie ani ich účasť vo volebnej súťaži a praktická účasť v politickom dianí. Treba popritom však poukazovať na ich obvinenia parlamentov, zastupiteľstiev krajov a volených mestských orgánov ako inštitúcií z neschopnosti pričom žiadajú ich zrušenie. Obdivuhodne volajú a nahlas  sa domáhajú sociálnej spravodlivosti ale súčasne paradoxne nadväzujú silné prepojenia na veľké monopoly, ktoré negujú a priam pohlcujú akýkoľvek náznak sociálnej rovnosti. Na Slovensku ešte k tomuto spojeniu nedošlo, ale je to len otázka času kedy k tomu dôjde, nakoľko kapitálu je jedno s akou  systémovou stranou bude spolupracovať len ak mu vytvorí bezpečie a lojalitu. Treba si všimnúť a uvedomiť ich otvorený odpor ku stranám bojujúcim za lepšiu sociálnu spoločnosť s vyššími praktickými sociálnymi istotami. Mnohé z týchto strán najmä  v Nemecku horúco deklarujú svoj záujem o nezávislosť a zároveň prejavujú svoju nenávisť voči migrantom, azylantom a príslušníkom iných  národov s nimi žijúcich i vrátane samotných bielych Európanov.

Poučme sa z histórie skôr než sa dopustíme nenapraviteľných chýb

Fašizmus je dnes vnímaný ako revolučná sila zameraná na zjednotenie potenciálu a  možností  „národa“  smerom k obnove a znovu zrodeniu. Ide o odpoveď na zoslabnuté národné cítenie uprostred celosvetového nespravodlivého zápasu na jednej strane a zlyhaním národných elít v zabezpečení pevnosti národnej vlády.

V tomto článku nám nejde o výklad historických príčin vzniku klasického fašizmu, ale nám v prvom rade ide o zdôraznenie skutočnosti, že pád fašizmus nenastal vďaka sile odporu domáceho prostredia. Nemecký a taliansky fašizmus nebol porazený vďaka odporu a vzbure domáceho obyvateľstva (česť pamiatke státisícom martýrov tohto odporu), ale vďaka zdrvujúco oslobodzujúcej sile prichádzajúcej zo zahraničia.

Fašizmus vznikol počas obdobia silných ekonomických kríz a sociálnych nepokojov, ktoré zachvátili Európu v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Fašizmus vďaka objektívnym podmienkam sa vynoril na politickej scéne ako silný hráč, ktorý „dokáže“  vyviesť ekonomiku   z krízy a „zachrániť “ spoločnosť panujúceho systému a nie uskutočniť v ňom zmenu! Ide o veľmi dôležité konštatovanie pretože fašizmus nemal záujem o odstránenie a ani neodstránil ekonomicky panujúci systém, ale jeho záujem sa sústredil len na zmenu spôsobu vládnutia. Odmietol buržoázno demokratický spôsob vládnutia  za účelom diktatúrou zabezpečiť hegemóniu reakčných monopolných tried. Zmena nastala len v spôsobe vládnutia,  výsledkom čoho bolo len v Nemecku zavraždených 10 miliónov ľudí  zo všetkých politických smerov a to najmä z ľavicového komunistického hnutia! Situácia v Taliansku bola obdobná len v menšom meradle.

Ďalšia skutočnosť, ktorá je pre nás poučná  konkrétne na Slovensku a v Európe všeobecne je, že samotný Mussoliny bol do druhej svetovej vojny socialistom! Samotná socialistická strana ho zo strany vyhodila! Išlo o skutočnosť,  že  roľníci spolu s malovýrobcami, ktorí sa ocitli v mestách vylúčený zo spoločnosti a zo strachu z veľkých monopolov našli vo fašizme riešenie svojich problémov! Fašizmus dokázal ubezpečiť takzvanú strednú vrstvu o tom, že dokáže  háji ich záujmy! Obavám sa, že na Slovensku dnes sa nachádzame práve v podobnom  vývoji. Nedivme sa ani tomu, že neofašistické sily v Európe vyťahujú politické heslá kradnuté z ľavej aj pravej politickej scény.

 Dôvody doterajšieho úspechu neofašizmu v Európe:

Opakujúce sa ekonomické krízy kapitalizmu najmä v šesťdesiatych, sedemdesiatych, a deväťdesiatych rokoch  minulého storočia ako aj súčasná od roku 2008 zúriaca kríza prehĺbili sociálne rozdiely medzi pracujúcimi a majiteľmi kapitálu čo malo za následok popri náraste vplyvu ľavicových a komunistických strán v posledných dvoch dekádach minulého storočia najmä vo Francúzsku a v Taliansku aj nárast vplyvu neofašistických strán, ktoré pri každej kríze volali po riešeniach smerujúcich k odstráneniu “ hnilých“ vlád a nastoleniu „silného štátu“ schopného čeliť kríze! Tieto hlasy pokračujú dodnes a naberajú na sile aj na Slovensku. Tú uvádzame na západe tolerované neofašistické strany so značným úspechom: Freiheits Österreich Partei  (Rakúska strana slobôd),  LN-Italy ( Talianska Liga Nord ) na čele s Ampertom Busy založená v  roku 1994,  MPF (Hnutie za Francúzsko) založené v  roku 1994 na čele s  Philippom de Villiersom,  Zlatý úsvit (XA) v Grécku s Nikolaosom Michaloliakosom   a Jobbiku v susednom Maďarsku, ktorý v posledných parlamentných voľbách dosiahol pozoruhodných 12,14%  hlasov.

Niet pochýb, že totálna väčšina tradičných strán, keď bola konfrontovaná s nevyhnutnosťou revolučných zmien vyvolaných radikálnou ľavicou preferovala a akceptovala bez veľkých výhrad druhý možný vývoj na politickej scéne. Pre neofašistické strany práve to zväčšilo šance na ich  znovu zrodenie! V podmienkach SR  stojí za povšimnutie postoj predstaviteľov tradičných strán k nárastu neofašistických tendencií. Ide o veľmi nebezpečný prejav ľahostajnosti, ktorý záporne ovplyvní ďalší vývoj na Slovensku.  Kým šéfovia sociálnej demokracie hádžu problém nárastu vplyvu neofašistických hnutí na plecia pravice, tá reaguje ľahostajne. Ba dokonca to vyzerá tak, že v čase krízy všetkých pravicových strán na Slovensku pravicový intelektuál vidí v novozrodenej pravice veľký potenciál.

 V tom vidíme určitú paralelu s vývojom udalostí na Slovensku, v Poľsku a v Maďarsku, kde vďaka silnému antikomunizmu z pravicového a z časti aj z ľavicového prostredia spôsobilo, že neofašistické sily demagogicky preberajú väčšinu hesiel komunistického hnutia vytláčaného na okraj spoločenského záujmu.

Politický systém v mnohých krajinách Európy si osvojil jemné metódy zaobchádzania s  bývalými predstaviteľmi fašistickej éry. V Nemecku a Taliansku mnohí predstavitelia z Hitlerovej a Mussoliniho éry si zachovali svoj status a  po porážke fašizmu zastávali riadiace funkcie.  Na Slovensku, v Poľsku a v Maďarsku po prevrate v roku 1989 dostali vysoké vyznamenania osoby či potomkovia osôb odsúdených za ich kolaboráciu s fašizmom. Preto niet sa čo čudovať faktu, že na Slovensku je dnes plno pamätných tabúľ a búst osôb s fašistickou minulosťou ale  nikde nenájdete ba ani v samotnej Banskej Bystrici bustu  prípadne pamätnú tabuľu žiadneho z politických predstaviteľov Slovenského Národného Povstania. Toto samozrejme nie je špecifikum Slovenska ale je to charakteristické pre všetky krajiny v strednej Európy.

V prospech tohto vývoja pôsobí aj nemenej dôležitý morálny aspekt. Príchodom výdobytkov technickej  revolúcie a prítomnosť konzumného spoločenstva bez akejkoľvek  účinnej kontroly, vznikol u mnohých najmä u mladšej generácie pocit a stav izolovanosti vo vnútri vlastnej krajiny. Nezveličujeme ak označujeme mladú generáciu za generáciu oddelenú od reálnej spoločnosti. Necíti s ňou ani nežije v reálnej možnej ekonomike. Dlhodobo každý štvrtý mladý človek do 25 rokov je bez práce a bez akejkoľvek šance na sebarealizáciu. Rebélia v nich rastie a blyskot hesla sociálnej spravodlivosti a pomsta nástrojmi vlády je veľmi silná a príťažlivá.

Rast neofašizmu v Európe všeobecne a na Slovensku konkrétne je celospoločenský problém a nie len problémom pravice.  Silný antikomunizmus a nepoľavujúci tlak zameraný na diskreditáciu komunistického hnutia na Slovensku, viedol k jeho vytláčaniu z centra politického života a to vedome, či nevedome dláždilo cestu neofašistickým silám, ktoré sa tešia nevídanému pokoju a tolerancii. Demagogicky zdvíhajú heslá charakteristické pre radikálnu ľavicu a získavajú na svoju stranu stále viac lojálnych príslušníkov z radov frustrovanej mládeže a príslušníkov pracujúcej chudoby. Niet divu keď sa o problém fašizmu nezaujímala žiadna vláda po roku 1989.  Trestuhodný je aj postoj politických strán a intelektuálnej elity – česť výnimkám, ktorá si s týmto nebezpečným fenoménom hlavu neláme. Inými slovami: Antikomunizmus je cesta k fašizmu. Kto toto nepochopil, zahráva sa s ohňom.