Kapitalizmus je čim ďalej tým besnejší. Niet divu, veď priam krváca v dôsledku finančnej krízy, ktorá sa mení v hospodársku a následne na dlhovú. Je evidentná snaha jeho prisluhovačov a inštitúcií pod jeho vplyvom vytvoriť určité nástroje a mechanizmy v snahe zamedziť premene týchto kríz na krízu spotrebnú a sociálnu.

Kapitál dokázal a stále  dokáže nútiť pacujúcich spotrebiteľov k „slobodnému“ predaju ich budúcej vynaloženej pracovnej sily, ktorá bude vynaložená o dvadsať či tridsať rokov neskôr. Inými slovami keď si „slobodne“  požičiame z banky na kúpu auta, bytu či nebodaj na dovolenku alebo akýkoľvek iný spotrebný materiál banka cez úroky participuje na hodnote našej budúcej vynaloženej práci a to niekedy aj niekoľko desiatok rokov (prípad hypoték). Zadlženosť obyvateľstva v krajinách V 4 predstavuje cca 27% kým v západnej Európe ďaleko prevyšuje 100%. Teda možnosť navýšenia  tejto zadlženosti je u nováčikov EÚ je stále aktuálna, ale kvantitatívne obmedzená.

Krajiny arabského sveta, ktoré zachvátila vlna nepokojov predstavujú trh so 400 miliónmi obyvateľov. Počet mladých ľudí do 30 rokov predstavuje viac ako 65 % obyvateľstva. Krajina akou je Sýria mala napríklad v roku 1962 menej ako 5 miliónov obyvateľov, kým dnes má 23 miliónov a okolo 17 miliónov ktorí sa k nej sa hlásia z migrácie. Tradície a spôsob života v arabskom svete odporuje západnému kapitalistickému spôsobu života, preto je zadlženosť obyvateľstva  na veľmi nízkej úrovni i v porovnaní s krajinami bývalého socialistického bloku. V arabskom svete je obrovský spotrebiteľský potenciál, ktorý dokáže na niekoľko rokov zaplatiť účet za budúcu krízu spotreby kapitalizmu v západnom svete. Veľkokapitál a jeho prisluhovači z bezpečnostných a politických kruhov boli evidentne šokovaný z vývoja v Tunisku a Egypte. Šokovaný rýchlosťou zmien v týchto dvoch krajinách patriacich do sféry ich priameho politického a ekonomického vplyvu. Nič nie je generálnejšie než vytunelovať tieto dve revolúcie a zabezpečiť zmeny cez vojenské zložky a podnietiť priame destabilizácie u ostatných kľúčových hráčoch odporu  Sýria, Líbya a Alžírsko.

Hrobové ticho niektorých ľavicových síl na Slovensku a v Európe je až do očí bijúce. Na druhej strane samozvané ľavicové sily či osobnosti sa pod rúškom slobody a ľudských práv až príliš hlasno snažia obhajovať neobhájiteľné! Snažia sa za každú cenu nájsť alibi pre konanie severoatlantickej aliancie, ktoré by ospravedlnili ich nedávnu agresiu v Líbyi. Ani súčasná sýrska kríza v nich nič nevyvolá! Dokonca sme neregistrovali ani čo len náznak prejavu nespokojnosti voči snahám veľmocí vedené francúzskym prezidentom a prezidentom Spojených štátov amerických, ktorí vehementne navádzajú, podporujú a priamo sa zúčastňujú na destabilizáciu Sýrii a celého Blízkeho regiónu.

Je potrebné pochopiť priepasť, ktorá vznikla medzi hlásaním socialistických myšlienok a konkrétnymi činmi  sociálnych demokratov. Táto priepasť nie je len teraz, ale historicky sa tvorila v týchto kruhoch. Dokonca aj takzvaný európsky komunizmus sa nechal ovplyvniť týmto postojom sociálnych demokratov. Nič nie je v tejto súvislosti autentickejšie, ako pripomenúť si, ako sa vodca vietnamskej revolúcie Ho Či Min pohoršoval nad postojom komunistickej strany Francúzska, ktorej bol členom. Ho Či Min sa vyjadril na adresu hrobového ticha ústredných novín komunistickej strany Francúzska nad barbarským vyčíňaním francúzskych kolonialistov vo Vietname a označil tento postoj za osudovú chybu.

Ak vychádzame z toho, že ľavý politický priestor sa zmieta v dlhodobej turbulencii, potom je tento proces v rámci európskych socialistických síl výzvou na sebareflexiu.

Sociálny štát je široké heslo za ktorým sa schovávajú okrem iných dnešní socialisti ktorí nerealizujú  koncept  ekonomického pluralizmu a priam opovrhujú akýmikoľvek formami kolektívneho vlastníctva. Akcionári sociálnodemokratických strán a konkrétne v Európe využívajú výhody neokoloniálnej politiky a výhody takzvaného sociálneho štátu a sú spokojní so súčasným stavom. Finančná, ekonomická a dlhová kríza podkopáva udržateľnosť sociálneho štátu v podmienkach liberálneho kapitalizmu. Sociálni demokrati si veľmi dobre uvedomujú, že návrat k osvedčeným metódam kolonializmu je dostatočným zdrojom potrebných príjmov na udržanie svojho programu. Preto ich vidíme na strane obhajovateľov agresie veľmocí v rozvojovom svete.

Toto je ideologický dôvod kde sa rozchádzame so sociálnymi demokratmi, ktorí vstúpili do štruktúr kapitalistického systému a organicky sa s ním spojili tak, že ich existencia už neneguje existenciu tohto systému.

My nevidíme východisko z danej situácie návratom ku kolonializmu, ale predovšetkým v demokratizácii ekonomického systému. Vo vybudovaní štátnych a akciových zamestnaneckých podnikov  s využitím domácich surovín  a s využitím slovenských talentov. Vytvorením nového ekonomického modelu založeného na rôznorodosti teda pluralite vlastníckych vzťahov a na rovnosti príležitostí. Sledujeme tým plnú zamestnanosť, zaslúženú odmenu pracujúcich a spravodlivú spoločnosť, v ktorej každý bude môcť rozhodovať o svojom živote.

Cesta smerom k neokolonializmu ako možnosti exportovať krízu kapitalizmu a parazitovať na utrpení iných je cestou ktorú odmietam. Preto odmietam akúkoľvek agresiu a zásah do suverenity iných štátov.

Jalal Suleiman, Podpredseda KSS